1 Keď sme boli v bezpečí, dozvedeli sme sa, že sme na ostrove Malta. 2 Tamojší ľudia sa k nám správali neobyčajne láskavo. Keďže bolo chladno a začalo pršať, rozložili veľký oheň a ujali sa nás. 3 Pavol nazbieral za náruč raždia a prikladal na oheň. Vtom vyliezla z raždia zmija, ktorá utekala pred horúčavou, a zahryzla sa mu do ruky. 4 Keď domorodci videli, ako mu z ruky visí zmija, vraveli si medzi sebou: „Ten človek je určite vrah! Pred utopením sa zachránil, no pred spravodlivosťou neutečie!“ 5 Ale Pavol pokojne striasol hada do ohňa a nič zlé sa mu nestalo. 6 Ľudia čakali, že opuchne, alebo odrazu padne mŕtvy. Keď však uplynul dosť dlhý čas a videli, že je celkom v poriadku, začali si šepkať pravý opak, že Pavol je akiste nejaký boh.

7 Neďaleko toho miesta mal svoj majetok Publius, správca ostrova. Prijal nás a tri dni sa o nás staral ako o svojich hostí. 8 Publiov otec bol práve chorý: drvila ho zimnica a úplavica. Pavol zašiel za ním, pomodlil sa, položil na neho ruky a uzdravil ho. 9 Po tejto udalosti začali za Pavlom prichádzať zo všetkých strán chorí a on ich uzdravoval. 10 Za to si nás nesmierne vážili a pred odchodom nás zahrnuli všetkým, čo sme len potrebovali.

11 Prešli tri mesiace, kým sme mohli pokračovať v ceste. Vzala nás loď, ktorá vyplávala z Alexandrie a na ostrove prezimovala. Ako znak mala Blížencov Kastora a Poluxa. 12 Pristála najprv v Syrakúzach na Sicílii, kde sme sa zdržali tri dni. 13 Odtiaľ sme sa plavili popri pobreží a dostali sme sa do Regia a s južným vetrom, ktorý nám vial do chrbta, sme po dvoch dňoch pristáli v Puteoloch. 14 Tam sme sa stretli s bratmi a na ich naliehanie sme sa u nich zdržali celý týždeň. 15 Odtiaľ sme sa pobrali pešo do Ríma. Dopočuli sa o nás tamojší bratia, niektorí nám prišli naproti na Appiovo trhovisko, iní aspoň k Trom hostincom. Len čo Pavol zazrel bratov, ďakoval Bohu a nesmierne ho to povzbudilo. 16 V Ríme mu potom dovolili bývať v súkromnom byte, ale vždy s jedným vojenským strážcom.

17 Tri dni po príchode do Ríma si Pavol pozval k sebe tamojších popredných Židov. Keď sa zišli, povedal im: „Bratia, ničím som sa neprevinil proti nášmu národu, ani proti obyčajom našich predkov, a predsa ma v Jeruzaleme zatkli a spútaného vydali do rúk Rimanom. 18 Tí ma po vypočutí chceli prepustiť, lebo som nevykonal nič, za čo by som si zasluhoval smrť. 19 Ale Židia sa proti tomu rázne postavili, a tak mi nezostalo nič iné, iba sa odvolať k cisárovi. Nemienim tu však žalovať na svoj národ. 20 Preto som túžil stretnúť sa s vami a pozhovárať sa o tom. Pre našu spoločnú vieru v Mesiáša nosím tieto reťaze!“ 21 Odpovedali mu: „Z Judska sme o tebe nedostali žiadnu správu, ani nikto nehovoril o tebe nič zlé, 22 no radi by sme vedeli, aké sú tvoje názory, lebo vieme, že táto sekta sa všade stretáva s odporom.“

23 Dohodli si teda ďalšie stretnutie a zišlo sa ich uňho ešte omnoho viac. Pavol im celý deň hovoril o podstate Božieho kráľovstva. Hovoril im o Ježišovi Kristovi a presviedčal ich dôkazmi z Mojžišovho zákona a z prorockých kníh. 24 Niektorých jeho slová presvedčili, iní však odmietali uveriť. 25 Keď sa v nezhode rozchádzali, Pavol im povedal: „Presne tak to Duch Svätý predpovedal vašim predkom ústami proroka Izaiáša: 26 ‚Budete počúvať, ale neporozumiete, budete sa dívať, ale neuvidíte. 27 Lebo srdce tohto ľudu otupelo, ušami ťažko počujú a zavreli oči, aby nevideli, nepočuli a neporozumeli, aby sa neobrátili k Bohu, ktorý by ich mohol uzdraviť.‘ 28 Preto sa nečudujte, že radostnú zvesť o Božej záchrane hlásame pohanom. A tí ju budú prijímať.“ 29 [Po tých slovách Židia odišli a veľmi sa medzi sebou hádali.]*Verš 29 neobsahujú najstaršie rukopisy.

30 Celé dva roky zostal Pavol vo svojom prenajatom byte a mohol prijímať každého, kto ho navštívil. 31 A tak slobodne a bez prekážok hlásal Božie kráľovstvo a učil o Pánovi Ježišovi Kristovi.