22
Pavol sa obhajuje pred Židmi
1 „Bratia a otcovia! Vypočujte si teraz, prosím, moju obhajobu.“
2 Keď počuli, že sa im prihovoril v ich rodnom jazyku, nastalo ešte väčšie ticho.
3 „Som Žid, narodil som sa v Tarze v Cilícii, ale vychovaný som bol tu, v Jeruzaleme. Ako žiak Gamaliela som sa naučil zachovávať zákony našich otcov. Horlil som za Boha rovnako, ako to robíte vy dnes.
4 Preto som až na smrť nenávidel učenie Ježiša Krista a jeho vyznávačov, mužov aj ženy som dával zatýkať a väzniť.
5 To mi môže dosvedčiť veľkňaz aj celá najvyššia rada. Raz som si od nej dokonca vyžiadal odporúčajúce listy pre židovskú obec v Damasku. Vybral som sa tam, aby som tamojších stúpencov novej viery priviedol v putách do Jeruzalema a dal ich potrestať.
6 No počujte, čo sa stalo: Keď som sa okolo poludnia blížil k Damasku, zrazu sa okolo mňa rozžiarilo oslepujúce svetlo z neba.
7 Padol som na zem a počul som hlas: ‚Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?‘
8 Ozval som sa: ‚Kto si, Pane?‘ Odpovedal mi: ‚Som Ježiš z Nazareta, ktorého ty prenasleduješ.‘
9 Moji sprievodcovia boli takisto oslepení tým svetlom, ale nepočuli toho, ktorý ku mne prehovoril.
10 Spýtal som sa: ‚Čo mám robiť, Pane?‘ A Pán mi povedal: ‚Vstaň! Choď do Damasku, a tam sa dozvieš, čo máš ďalej robiť.‘
11 Jas toho svetla ma celkom oslepil, preto ma museli moji druhovia vziať za ruku a doviesť až do Damasku.
12 Tam žil istý muž, ktorý sa volal Ananiáš. Bol veľmi zbožný a usiloval sa svedomite dodržiavať všetky Božie príkazy, takže sa tešil dobrej povesti u všetkých Židov v Damasku.
13 Ten ma vyhľadal a povedal mi: ‚Milý brat Saul, opäť budeš vidieť.‘ V tej chvíli sa mi vrátil zrak a uvidel som ho.
14 A ešte mi povedal: ‚Boh našich otcov si ťa vyvolil, aby si poznal jeho vôľu, videl toho Spravodlivého a počul ho hovoriť.
15 Staneš sa jeho svedkom pred celým svetom a všade budeš rozprávať, čo si videl a počul.
16 Neváhaj teda, daj sa pokrstiť na znamenie, že si očistený od hriechov, a vyznávaj, že je tvojím Pánom.‘
17 Keď som sa potom vrátil naspäť do Jeruzalema a modlil som sa v chráme, dostal som sa do vytrženia.
18 Uvidel som Pána, ktorý mi povedal: ‚Čo najrýchlejšie odíď z Jeruzalema, lebo tvojmu svedectvu o mne nik neuverí.‘
19 Odpovedal som: ‚Pane, oni predsa vedia, že práve ja som dával zatvárať do žalára a biť v synagógach tých, ktorí v teba veria.
20 A keď tiekla krv tvojho svedka Štefana, aj ja som bol pri tom, schvaľoval som to a strážil som šaty tým, ktorí ho kameňovali.‘
21 Ale Pán mi povedal: ‚Choď, lebo ťa chcem poslať ďaleko k pohanom.‘ “
22 Počúvali ho až do chvíle, kým sa nezmienil o pohanoch. Potom však opäť začali kričať: „Preč s tým zradcom. Nesmie zostať nažive!“
23 A naďalej kričali, strhávali si zo seba šaty a hádzali do vzduchu prach.
24 Veliteľ dal Pavla rýchlo odviesť do pevnosti, rozkázal, aby ho zbičovali a vypočuli. Chcel sa dozvedieť, prečo sa dav naňho tak rozzúril.
25 Keď ho už priviazali, obrátil sa Pavol na veliaceho dôstojníka: „Smiete bičovať rímskeho občana a navyše bez súdneho vyšetrenia?“
26 Dôstojník zašiel za veliteľom a hlásil mu to: „Čo to chceš robiť? Ten človek je rímsky občan!“
27 Veliteľ pristúpil k Pavlovi a spýtal sa ho: „Je pravda, že si rímsky občan?“ Odpovedal: „Áno, som.“
28 Veliteľ namietol: „Aj ja som. No ja som za to občianske právo zaplatil ťažké peniaze!“ „A ja som sa ako rímsky občan už narodil,“ povedal Pavol.
29 Tu sa vojaci, ktorí ho mali biť a vypočúvať, ihneď stiahli. Aj veliteľ sa preľakol, keď sa dozvedel, že Pavol je rímsky občan a on ho dal spútať.
30 Veliteľ chcel zistiť, z čoho Židia vlastne Pavla obviňujú. Na druhý deň ho dal vyviesť z väzenia a rozkázal, aby sa zišli veľkňazi i celá veľrada.