13
Yih Īd Najāt kī Yād Dilātī Hai
Rab ne Mūsā se kahā, “Isrāīliyoṅ ke har pahlauṭhe ko mere lie maḳhsūs-o-muqaddas karnā hai. Har pahlā nar bachchā merā hī hai, ḳhāh insān kā ho yā haiwān kā.” Phir Mūsā ne logoṅ se kahā, “Is din ko yād rakho jab tum Rab kī azīm qudrat ke bāis Misr kī ġhulāmī se nikle. Is din koī chīz na khānā jis meṅ ḳhamīr ho. Āj hī abīb ke mahīne * meṅ tum Misr se rawānā ho rahe ho. Rab ne tumhāre bāpdādā se qasam khā kar wādā kiyā hai ki wuh tum ko Kanānī, Hittī, Amorī, Hiwwī aur Yabūsī qaumoṅ kā mulk degā, ek aisā mulk jis meṅ dūdh aur shahd kī kasrat hai. Jab Rab tumheṅ us mulk meṅ pahuṅchā degā to lāzim hai ki tum isī mahīne meṅ yih rasm manāo. Sāt din beḳhamīrī roṭī khāo. Sātweṅ din Rab kī tāzīm meṅ īd manāo. Sāt din ḳhamīrī roṭī na khānā. Kahīṅ bhī ḳhamīr na pāyā jāe. Pūre mulk meṅ ḳhamīr kā nām-o-nishān tak na ho.
Us din apne beṭe se yih kaho, ‘Maiṅ yih īd us kām kī ḳhushī meṅ manātā hūṅ jo Rab ne mere lie kiyā jab maiṅ Misr se niklā.’ Yih īd tumhāre hāth yā peshānī par nishān kī mānind ho jo tumheṅ yād dilāe ki Rab kī sharīat ko tumhāre hoṅṭoṅ par rahnā hai. Kyoṅki Rab tumheṅ apnī azīm qudrat se Misr se nikāl lāyā. 10 Is din kī yād har sāl ṭhīk waqt par manānā.
Pahlauṭhoṅ kī Maḳhsūsiyat
11 Rab tumheṅ Kanāniyoṅ ke us mulk meṅ le jāegā jis kā wādā us ne qasam khā kar tum aur tumhāre bāpdādā se kiyā hai. 12 Lāzim hai ki wahāṅ pahuṅch kar tum apne tamām pahlauṭhoṅ ko Rab ke lie maḳhsūs karo. Tumhāre maweshiyoṅ ke tamām pahlauṭhe bhī Rab kī milkiyat haiṅ. 13 Agar tum apnā pahlauṭhā gadhā ḳhud rakhnā chāho to Rab ko us ke badle bheṛ yā bakrī kā bachchā pesh karo. Lekin agar tum use rakhnā nahīṅ chāhte to us kī gardan toṛ ḍālo. Lekin insān ke pahlauṭhoṅ ke lie har sūrat meṅ ewazī denā hai.
14 Āne wāle dinoṅ meṅ jab tumhārā beṭā pūchhe ki is kā kyā matlab hai to use jawāb denā, ‘Rab apnī azīm qudrat se hameṅ Misr kī ġhulāmī se nikāl lāyā. 15 Jab Firaun ne akaṛ kar hameṅ jāne na diyā to Rab ne Misr ke tamām insānoṅ aur haiwānoṅ ke pahlauṭhoṅ ko mār ḍālā. Is wajah se maiṅ apne jānwaroṅ kā har pahlā bachchā Rab ko qurbān kartā aur apne har pahlauṭhe ke lie ewazī detā hūṅ’. 16 Yih dastūr tumhāre hāth aur peshānī par nishān kī mānind ho jo tumheṅ yād dilāe ki Rab hameṅ apnī qudrat se Misr se nikāl lāyā.”
Misr se Nikalne kā Rāstā
17 Jab Firaun ne Isrāīlī qaum ko jāne diyā to Allāh unheṅ Filistiyoṅ ke ilāqe meṅ se guzarne wāle rāste se le kar na gayā, agarche us par chalte hue wuh jald hī Mulk-e-Kanān pahuṅch jāte. Balki Rab ne kahā, “Agar us rāste par chaleṅge to unheṅ dūsroṅ se laṛnā paṛegā. Aisā na ho ki wuh is wajah se apnā irādā badal kar Misr lauṭ jāeṅ.” 18 Is lie Allāh unheṅ dūsre rāste se le kar gayā, aur wuh registān ke rāste se Bahr-e-Qulzum kī taraf baṛhe. Misr se nikalte waqt mard musallah the. 19 Mūsā Yūsuf kā tābūt bhī apne sāth le gayā, kyoṅki Yūsuf ne Isrāīliyoṅ ko qasam dilā kar kahā thā, “Allāh yaqīnan tumhārī dekh-bhāl karke wahāṅ le jāegā. Us waqt merī haḍḍiyoṅ ko bhī uṭhā kar sāth le jānā.”
20 Isrāīliyoṅ ne Sukkāt ko chhoṛ kar Etām meṅ apne ḳhaime lagāe. Etām registān ke kināre par thā. 21 Rab un ke āge āge chaltā gayā, din ke waqt bādal ke satūn meṅ tāki unheṅ rāste kā patā lage aur rāt ke waqt āg ke satūn meṅ tāki unheṅ raushnī mile. Yoṅ wuh din aur rāt safr kar sakte the. 22 Din ke waqt bādal kā satūn aur rāt ke waqt āg kā satūn un ke sāmne rahā. Wuh kabhī bhī apnī jagah se na haṭā.
* 13:4 Mārch tā Aprail.