1 Muž, ktorý sa volal Lazár ochorel. Pochádzal z dediny Betánia, v ktorej bývali aj jeho sestry Mária a Marta. 2 (Bola to tá Mária, ktorá natrela vzácnym olejom Ježišove nohy a svojimi vlasmi ich vyutierala. Jej brat Lazár bol teraz chorý.)

3 Sestry poslali Ježišovi odkaz: „Pane, tvoj milovaný priateľ je ťažko chorý.“

4 Keď sa to Ježiš dozvedel, povedal: „Neochorel preto, aby zomrel, ale aby sa prejavila Božia moc a ukázala sa sláva Syna Božieho.“

5 Ježiš mal veľmi rád obe sestry i Lazára. 6 Ježiš teda zostal ešte dva dni na mieste, kde ho zastihla správa o Lazárovej chorobe. 7 Až potom vyzval svojich učeníkov: „Vráťme sa do Judska.“

8 Jeho učeníci namietali: „Majstre, veď len nedávno ťa tam chceli židovskí vodcovia ukameňovať, a ty sa tam mieniš vrátiť?“

9 „Vari nesvieti slnko cez deň dvanásť hodín? Kto chodí za vidna, nemusí sa báť, že sa potkne, lebo svetlo tohto sveta mu osvetľuje cestu. 10 Ale keď niekto kráča v noci, potkýna sa, lebo svetlo mu neosvecuje cestu.“ 11 Potom dodal: „Náš priateľ Lazár zaspal a ja ho idem zobudiť.“

12 „Pane, ak spí, čoskoro sa uzdraví,“ povedali mu učeníci. 13 Ježiš však hovoril o jeho smrti – i keď učeníci sa nazdávali, že hovorí o obyčajnom spánku. 14 Preto im povedal jasne: „Lazár zomrel. 15 A ja som rád, že som nebol pri ňom. Takto máte možnosť naučiť sa viac mi dôverovať. Je to pre vaše dobro. Poďme k nemu!“

16 Tomáš, prezývaný Dvojča, povedal ostatným učeníkom: „Poďme aj my, nech zomrieme spolu s ním!“

17 Keď prišli do Betánie, Ježiš zistil, že Lazár je už štyri dni pochovaný. 18 Betánia bola neďaleko Jeruzalema (asi tri kilometre), 19 a tak mnohí známi z mesta prišli potešiť Máriu a Martu v ich žiali za bratom. 20 Keď sa Marta dozvedela, že prichádza Ježiš, bežala mu oproti, ale Mária zostala doma.

21 Marta privítala Ježiša slovami: „Pane, keby si bol tu, môj brat by nezomrel. 22 Ale ja viem, že i teraz ti Boh dá, o čokoľvek ho poprosíš.“

23 Ježiš jej povedal: „Tvoj brat bude opäť žiť.“ 24 „Viem, že ožije pri vzkriesení v posledný deň,“ prisvedčila Marta.

25 „Ja som vzkriesenie a život!“ povedal jej Ježiš. „Kto vo mňa verí, bude žiť, aj keby zomrel. 26 A kto žije a verí vo mňa, nezomrie večnou smrťou. Veríš tomu, Marta?“

27 „Áno, Pane,“ odpovedala. „Uverila som, že si Mesiáš, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“

28 Po tých slovách sa vrátila a zavolala si bokom svoju sestru Máriu. „Učiteľ je tu,“ povedala jej, „a volá ťa.“

29 Keď to Mária počula, ihneď vstala a bežala k nemu.

30 (Ježiš ešte nevošiel do dediny – bol na tom istom mieste, kde sa s ním stretla Marta.) 31 Keď ľudia, ktorí utešovali Máriu, videli, ako náhlivo vybehla z domu, pobrali sa za ňou, lebo si mysleli, že sa šla vyplakať na Lazárov hrob.

32 Len čo Mária došla k Ježišovi, padla pred ním na kolená a nariekala: „Pane, keby si bol tu, môj brat by nezomrel!“

33 Keď Ježiš videl jej slzy i plač tých, čo prišli s ňou, hlboko sa ho to dotklo a rozľútostene sa ich opýtal: 34 „Kde ste ho pochovali?“

„Pane, poď a uvidíš,“ odpovedali mu. 35 Vtedy sa rozplakal aj Ježiš.

36 „Pozrite, ako ho mal rád!“ šepkali si medzi sebou. 37 Niektorí z nich však povedali: „Keď vedel uzdraviť slepého, nemohol zachrániť Lazára pred smrťou?“

38 Ježiš sa znova zachvel a vykročil k hrobu. Bola to jaskyňa a vstupu do nej bránil veľký kameň.

39 „Odvaľte ten kameň!“ rozkázal Ježiš.

Ale Marta, sestra mŕtveho Lazára, povedala: „Pane, pochovali sme ho pred štyrmi dňami. Jeho telo je už určite v rozklade!“

40 „Vari som ti nepovedal, že ak budeš veriť, uvidíš Božiu slávu?“ pripomenul jej Ježiš.

41 Vtedy odvalili kameň. Ježiš pozdvihol svoj pohľad k nebu a modlil sa: „Otče, ďakujem ti, že si ma vypočul. 42 Ja viem, ty ma vždy počuješ, ale povedal som to kvôli ľuďom, ktorí stoja okolo, aby uverili, že si to ty, kto ma poslal.“ 43 Potom nahlas zvolal: „Lazár, poď von!“

44 A Lazár vyšiel. Ruky aj nohy mal ovinuté plátnom, v ktorom bol pochovaný, a tvár mal prikrytú šatkou. Ježiš im povedal: „Zložte mu to, nech môže odísť!“

45 Mnohí z tých, čo prišli za Máriou, boli svedkami zázraku, ktorý Ježiš vykonal, a uverili v neho. 46 Ale niektorí sa ponáhľali rýchlo oznámiť farizejom, čo Ježiš urobil. 47 Tí spolu s najvyššími kňazmi ihneď zvolali zasadnutie veľrady.

„Čo len budeme robiť?“ spytovali sa bezradne. „Veď ten človek skutočne robí zázraky! 48 Ak proti nemu nezakročíme, všetci v neho uveria! A potom sa môže stať, že Rimania zničia chrám aj celý náš národ!“

49 No tu sa prihlásil o slovo Kaifáš, ktorý bol v tom čase veľkňazom: „Vari vôbec nerozmýšľate? 50 Nepochopili ste, že je pre vás lepšie, aby zomrel jeden človek namiesto všetkých, než aby bol kvôli jednému človeku zničený celý národ?“

51 A aj keď Kaifáš ako veľkňaz vyslovil tie slová s iným zámerom, vyzneli ako proroctvo, že Ježiš má byť obetovaný za národ. 52 A nielen za jeho národ, ale aj za všetky Božie deti, ktoré žijú po celom svete, aby sa stali jednou rodinou. 53 V ten deň sa židovskí vodcovia pevne rozhodli, že ho zabijú. 54 Preto sa Ježiš prestal verejne pohybovať po Judei a utiahol sa aj s učeníkmi do mesta Efraim na okraji púšte.

55 Opäť sa priblížila Veľká noc. Ľudia z celej krajiny putovali do Jeruzalema, aby ešte pred hlavnými sviatkami mohli vykonať predpísané očistné obrady. 56 Snažili sa nájsť Ježiša a pýtali sa jeden druhého: „Čo myslíte? Príde na sviatky?“

57 Najvyšší kňazi a farizeji totiž vydali rozkaz, že každý, kto by vedel, kde sa Ježiš zdržiava, musí to oznámiť, aby ho mohli zatknúť.